Som veľmi spokojná so svojím životom. Mám krásny vzťah so svojím mužom, rozumiem mojim deťom a moja práca mi dáva zmysel. Pochopiť samu seba je určite celoživotná cesta, no poznám nástroje a techniky, ktoré ma vedú. Denne cítim pokoj vo svojom vnútri a na ňom staviam. Vyberám si, ako budem tráviť svoj čas a veci, do ktorých investujem energiu, mi prinášajú radosť.

Ako 23 ročná študentka španielčiny som nazbierala odvahu a išla na pohovor lektora. Uspela som. Vtedy som si myslela, že to bola obyčajná zhoda okolností - španielčina nebola „populárny“ jazyk a lektorov bolo málo.

Na kurzy som sa tešila, bavilo ma rozprávať sa so študentami. Dnes zvyknem hovoriť, že z nich „vyťahujem informácie“. Páči sa mi zisťovať, akí ľudia sú, čo majú radi, čo ich zaujíma, porovnávať môj uhol pohľadu s ich názormi. A to všetko v cudzom jazyku.

Postupne som začala učiť aj francúzštinu. Nikdy som však neuvažovala, že by lektorstvo bolo tou pravou „serióznou prácou“ pre mňa. Páčila sa mi na ňom tá sloboda. Nikdy som nevedela, či a kedy sa ďalšie kurzy otvoria. Moje dni boli rozmanité, mohla som si robiť, čo som chcela.

Vďaka flexibilite v práci aj v škole a rôznym vtedy podľa mňa náhodám, som strávila pármesačné pobyty v Španielsku, Francúzsku a napokon 10 mesiacov v Anglicku. Chcela som dotiahnuť svoju angličtinu a skúsiť v Británii žiť.

Vždy som vedela zvládať „moje zvláštne stavy“ takmer bez povšimnutia. Ešte som nevedela, čo „to“ je a že mám cez „to“ niečo pochopiť. Na základe úzkosti naša myseľ produkuje myšlienky, ktoré sa nezhodujú s realitou, s tým čo naozaj chceme. Treba ich len pozorovať, nechať odísť a rozhodne na ich základe nekonať. To som ale vtedy ešte netušila.

Vyhodnotila som, že môj životný štýl je nesprávny, cítila som sa osamelá, bála som sa. Vrátila som sa na Slovensko, našla si serióznu prácu (trvalý pracovný pomer, no stále s využitím jazykov) a čakala, že „stabilný“ život mi prinesie ďalšie veci, ktoré som si nedokázala udržať. Túžila som po vzťahu. Na čas bolo všetko v poriadku, no po roku sa moje problémy vrátili.

Úzkosť sa objavovala čoraz častejšie. Na rad prišli vyšetrenia a psychológ. Začala som spochybňovať aj tie oblasti môjho života, v ktorých som sa predtým cítila sebaisto. Ak by som sa nezačala učiť jazyky, nemala by som túžbu cestovať, zostala by som v mojom rodnom meste a všetko by bolo inak. Kvôli jazykom som mala pocit, že nikam nepatrím.

Stretla som “muža svojich snov” a aj napriek nepríjemným fyzickým a psychickým stavom som vedela, že som na správnej ceste. Do cesty mi prišli ľuďia, ktorí si už prešli svojím “utrpením”. Vraveli, že som normálna, že netrpím žiadnou duševnou chorobou. Počúvala som ich.

Vrhla som sa na rôzne “sebarozvojové” knihy, videá, prednášky. Nasávala som informácie, učila som sa. Začínala som chápať, cítiť a vnímať seba, svoje potreby. Akoby som objavovala vzorce, ktoré vedeli rozlúštiť neznáme v mojom mozgu.

To, čomu som vo svojom živote predtým pripisovala vinu za to, že som sa “zbláznila” sa nakoniec ukázalo ako obrovská výhoda. Vďaka jazykom, cestovaniu a spoznávaniu ľudí iných národností som získala otvorenú myseľ a  emocionálne zručnosti, ktoré mi pomohli v ťažkých chvíľach. Postupne sa mi uľavovalo. Začala som sa cítiť fyzicky lepšie, zo vzťahu som nevycúvala.

Vrátila som sa aj k učeniu. Pred alebo po 8 hodinách mojej “serióznej” práce, som odučila niekoľko súkromných hodín alebo kurz v jazykovke. Paradoxne ma to dobíjalo. Ešte stále som si neuvedomovala, že práve lektorstvo mi  prinesie slobodu a voľnosť, ktorú v živote tak veľmi potrebujem Náznaky tam však už boli.

S mojim budúcim mužom sme precestovali Vietnam a prešli trek okolo Anapurny. Moje úzkosti boli šialené, ale vtedy som už vedela, čo sa so mnou deje a že cesta nie je utiecť ale prejsť si cez to.

Oplatilo sa. Dva mesiace v Ázii boli tými najkrajšími v mojom živote. Boli dokonalým vyjadrením slobody a po dlhom a náročnom období mi priniesli pokoj. Precítila som, že je v mojom živote všetko v poriadku a že mám silu a právo utvoriť si ho taký, ako chcem.

Po návrate z Ázie trvalo ešte nejaký čas, kým sa veci “utriasli”. A stále je čo doťahovať. Dnes už však viem, že mojím poslaním je učiť jazyky. Robí mi to radosť, poskytuje slobodu a navyše v tom vidím spôsob, ako pomáhať ľuďom a transformovať spoločnosť.

Vďaka učeniu sa jazykov a cestovaniu sa moja myseľ otvorila. Bola som schopná pozerať sa na veci z iného uhla pohľadu, opustiť zakorenené vzorce a robiť tak veci, po ktorých moja duša piští.

Myslím si, že žijeme v dobe, kedy mnoho ľudí zažíva to, čo sa stalo mne. Stratíme sa. Sme v práci, ktorá nás neuspokojuje, vo vzťahoch, ktorým nerozumieme a cítime sa ako obete, ako bezmocní pozorovatelia, ktorým sa veci iba dejú a nemôžeme s nimi nič robiť.

Verím, že práve vďaka tomu sme dotlačení k zámeru, s ktorým každý prišiel na tento svet. Žiť plnohodnotný život. Nájsť svoj pokoj, svoj zdroj a z neho čerpať energiu na veci, ktoré budú napĺňať nás a meniť svet.

Chcem sprostredkovať možnosť učiť sa jazyk všetkým. Tým, ktorí sú v živote spokojní, nepotrebujú vystupovať z komfortnej zóny, no považujú učenie sa jazyka za niečo nedostupné a veľmi zložité. A aj tým, ktorí sú možno trochu stratení, chceli by sa naučiť francúzsky, no nemajú na to vo svojom zahltenom živote čas ani chuť.

V mojich kurzoch neponúkam čarovný nápoj, ktorým zázračne odoženieme strasti a vlejeme si do hlavy novú zručnosť. Ponúkam vedomú akciu, ktorá bude na začiatku vyžadovať vedomé rozhodnutie a chuť. Neponúkam chaos ani stress, ponúkam pokoj a príjemné, prehľadné aktivity, ktoré prinášajú radosť.

Pretože len v pokoji môžeme byť v kontakte sami so sebou, vnímať, čo chceme, čo nie je pre nás a vytvárať si tak náš svet. Najväčšou odmenou nám bude niečo, čo sa bude diať úplne nenápadne. Bude sa nám postupne otvárať myseľ, tak potrebná k chápaniu seba, sveta a k žitiu plnohodnotného, spokojného života.