Váš skutočný potenciál na učenie jazyka

Pri učení cudzieho jazyka postupujeme zvyčajne tak, že sa najprv samostatne učíme jednotlivé slovíčka a následne ich navzájom prepájame na základe gramatických pravidiel, ktoré analyzujeme a snažíme sa ich pochopiť. Je to akoby mechanický, racionálny postup.

Avšak keď používame jazyk autenticky, nevyjadrujeme slová, ktoré sme predtým rozdelili do kategórií, ktoré si uvedomujeme. Takisto ich nespájame do viet na základe vopred vysvetlených a naspamäť naučených gramatických poučiek. Nikto Vás ako dieťa neučil, čo je podstatné meno a čo budúci čas, ani že mačka je zviera a stolička nábytok, a predsa ste sa naučili hovoriť.

ABSTRAKTNÝ KONCEPT

To, čo sa snažíme používaním jazyka vyjadriť, nie sú totiž  vety. Sú to koncepty, akési predstavy, ktoré si transformujeme do myšlienok, no ani tie sa neformujú v našich hlavách, v našom „esprit“ ako by povedal Francúz, ako exaktné vety s konkrétnymi, presne zadefinovanými slovami.

Netuším, nemám pomenovanie na to, čo tieto obrazy sú, možno by som niekoho z Vás dokonca vystrašila tvrdením, že nie sú tak úplne naše, že si ich odniekiaľ „sťahujeme“, veď sa nie raz stane, že dvaja ľudia na rôznych miestach na svete prídu na to isté. Netvrdím to sama, spisovateľka Elizabeth Gilbert vo svojej knihe „Comme par magie“ vraví, že myšlienky sú samostatné organizmy, ktoré túžia byť vyjadrené. Jeden deň sa u niekoho v hlave, či v „esprit“, objavia a keď dotyčný nie je schopný ich vyjadriť, nestrácajú čas a rýchlo idú do „esprit“ niekoho iného.

SUBJEKTÍVNE VYJADRENIE KONCEPTU

Ja si myslím, že koncept ešte predchádza myšlienke, je akoby zahmlený a vonkoncom sa nedá vyjadriť jedným konkrétnym spôsobom. V hlave sa nám nesformuluje jeho presné pomenovanie, práve preto, že je zahmlený, nejasný. Sformulujeme ho až rozprávaním, kedy sa vlastne snažíme na základe nášho subjektívneho pocitu nájsť pre našu nie úplne jasnú predstavu najvhodnejšie pomenovanie na základe jazykových možností, ktoré sme doteraz nadobudli.

Skúšame, je to neohraničený, pocitový, kreatívny process, hra pre náš intelekt. Musíme cítiť, že tým, čo hovoríme, sa čo najviac triafame do toho, čo máme na mysli. Môže teda existovať neobmedzené množstvo možností, ako opísať jeden koncept, aj u toho istého človeka.  Do našej formulácie potom vstupujú rôzne faktory, naše životné skúsenosti, ľudia, ktorí nás obklopujú a všetky jazykové zdroje, cez ktoré jazyk príjmame, ako aj ďalšie jazyky, ktorými hovoríme.

Každý z nás  a takisto aj ten istý človek pri viacerých pokusoch, použije na „zhmotnenie“ alebo pomenovanie konceptu iné slová či štruktúru vety. Aby nám to išlo ľahko, potrebujeme veľké jazykové bohatstvo. Nemyslím tým však slovnú zásobu vopred roztriedenú do oblastí, ani naštudovanú gramatiku. Mám na mysli jazyk taký aký je, v jeho komplexnosti vrátane nuáns, ktoré nám doprajú najväčšiu flexibilitu pri hľadaní správneho pomenovania konceptu, ktorý máme v hlave a ktorý nemá jasné kontúry.

TVORIVÝ PROCES

Pri vyjadrovaní sa v cudzom jazyku nemáte prekladať z Vášho rodného jazyka, máte sa naučiť v cudzom jazyku rozmýšľať. Každý jazyk funguje inak, existujú v ňom výrazy či javy, ktoré v inom jazyku nenájdete, Vaše vyjadrovanie na základe prekladu v cudzom jazyku často nefunguje. Preto je učenie oddelených slovíčok a systematické nabaľovanie gramatiky ťažkopádne, neefektívne a predovšetkým nezáživné.

Jazyk nie je matematika, exaktná presne zadefinovaná veda. Jazyk je nestála, neustále sa vyvíjajúca „hmota“, ktorú aj my každou novou formuláciou tvoríme a ktorá je nám k dispozícii na náš rozvoj. My si to však neuvedomujeme. Málokto sa pri klasickom učení jazyka dostane až na úroveň štúdia nuansí, pretože ich radíme až na koniec zoznamu toho, čo sa treba učiť, či do posledných ročníkov škôl a univerzít, ak vôbec. Prichádzame tým o to najkrajšie, najtvorivejšie, najzábavnejšie a predovšetkým o to, čo  stimuluje nielen našu inteligenciu ale aj nášho  ducha – „esprit“. Nielen na úrovni jednotlivcov, ale celokultúrne.

Nuansy sú jemné odtiene významu, ktoré Vám pomáhajú čo najlepšie vyjadriť predstavu vo Vašej mysli.Vnímate ich pocitovo. Pokiaľ v jazyku nerozmýšľate, túto schopnosť mate málo rozvinutú a teda je používanie cudzieho jazyka pre Vás trápením: vždy mechanicky, racionálne  spájate vopred naučené, do akejsi umelej skladačky, o ktorej nemáte tušenie, či existuje. Keď Vám chýba nejaký dielik, zaseknete sa. Proces používania jazyka nie je pre Vás kreatívna hra, ale frustrujúca úloha.

Poňatie jazyka “zoširoka” vrátane nuáns je kľúčom k podnetnému, zábavnému a efektívnemu učeniu a zároveň ku jeho kreatívnemu používaniu. Intuitívne skladáte skladačku, neviete síce ako bude vyzerať no viete, že fungovať bude. V jazyku máte totiž vytrénovaný cit a ten Vás presne navedie k jeho používaniu.

UVOĽNENIE A DÔVERA

Ako sa hneď od začiatku pustiť do takéhoto učenia a je to vôbec možné? Ako budem rozumieť vete, v ktorej som si významy jednotlivých slov vopred nedohľadala a nepoznám ani gramatiku? Opäť sa vráťme ku dieťaťu, ktoré sa neučí jazyk postupne, štrukturovane. Ako sa ho učí? Prirodzene, každodenným ponorením sa do neho, od momentu 0, kedy jazyku vôbec nerozumie a hneď je vystavené minulým časom, pádom a nepretriedenej, nijako štruktúrovane neservírovanej slovnej zásobe. Je akoby „hodené do vody“, nemá kódy, vysvetlivky ani preklady. A predsa všetko rozlúšti a pochopí, a predsa sa každý z nás jazyk naučí ešte pred nástupom do základnej školy. A nielenže sa ho naučíme, dokonca ho začneme aj používať, nie mechanicky, ale pocitovo: vrátane jemných odtieňov – nuáns.

Náš mozog sa dokáže prirodzene učiť. Dokáže v jazyku automaticky vyhodnocovať, analyzovať, pospájať podobné a akoby bez námahy v ňom tvoriť vety. Zo začiatku to môže byť pomalý proces, no stačí vytrvať a neprestať sa jazyku vystavovať. Mozog si na novú schopnosť zvykne, keby sme išli do neurológie určite tam bude nejaký trik s vytváraním nových spojení medzi neurónmi. Nedeje sa nič zázračné, naopak, mozog robí to, na čo bol stvorený – učí sa. Bez nátlaku, prirodzene a ešte ho to aj baví – pretože si uvedomuje, že je každým dňom lepší a lepší. Ja by som to zázrakom predsa len nazvala. J

Čo Vám teda odporúčam je urobiť pri štúdiu francúzštiny to isté, čo sa Vám prihodilo ako dieťaťu. Hoďte sa do vody! Vystavte seba čo najintenzívnejšiemu kontaktu s francúzštinou, bez toho, že by ste si ju akokoľvek zjednodušovali, štrukturovali, oddeľovali jednotlivé gramatické javy, či zložitejšie slovíčka odkladali až na neskôr. Váš mozog to už raz dokázal a dôvod, že mu to teraz možno nepôjde až tak šikovne ako na prvýkrát je len ten, že ho brzdí Vaša nedôvera.

Uverte a čo najrýchlejšie si doprajte podľa môjho názoru najkrajší spôsob rozvoja Vášho „esprit“: autentické učenie francúzštiny.

Upozornenie: tieto tvrdenia vychádzajú z môjho dlhoročného štúdia viacerých cudzích jazykov, vášne pre jazyky, z pozorovania a samostatného štúdia procesu ich učenia. Mám síce na jazyky aj nejaké diplomy, no väčšina týchto záverov vyplýva z mojich postuniverzitných rokov. Berte ich preto slobodne a ak máte chuť či potrebu, napíšte mi čo si o nich myslíte .