Koncept otvorenej mysle

Čo je otvorená myseľ podľa môjho vnímania?

Predstava pružnej a flexibilnej mysle, ktorá nás podporuje v raste. Stojí v protiklade k uzavretej, limitujúcej mysli, ktorá nás obmedzuje.

Otvorená myseľ je stále otvorená. Za prvé, neberie svoje názory a presvedčenia ako niečo nemenné a trvalé. Neberie svoje schopnosti a vedomosti za niečo definitívne a nezmeniteľné. Za druhé, je akoby neustále „v strehu“, aby mohla príjmať nové podnety, analyzovať ich a porovnávať ich so svojimi zaužívanými názormi. Tiež striehne na podnet, ktorý jej povie, čo ďalšie by sa mohla učiť.

Prečo je takáto myseľ dôležitá pre jednotlivca?

Celý život sa učíme. Sme nastavení tak, že sa chceme učiť. Verím, že je to naša potreba neustále sa učiť niečo nové a tým sa rozvíjať. Prináša nám to uspokojenie a dodáva nášmu životu zmysel. Myslím si, že toto uvedomenie je prvým znakom otvorenej mysle. Keď dostanem diplom do ruky alebo akokoľvek ukončím svoje štúdium, neuzavriem svoju myseľ. Vedome ju držím otvorenú, pripravenú dostávať ďalsie podnety.

Čo sa s nami deje, pokiaľ máme našu myseľ otvorenú?

Sme zdraví

Sme si vedomí, že to, čo si myslím ja, je moja subjektívna pravda a sused má tú svoju, na základe ktorej koná. Keď si toto uvedomujeme a dostaneme sa s niekým do konfliktu, pravdepodobne sa tak nerozčúlime. Ak sa hneváme minútu, trvá nám hodinu, kým sa upokojíme. Aký vplyv to bude mať na naše telo?

Sme emocionálne inteligentní

Rozumieme svojim pocitom a emóciám a vieme odpozorovať naše reakcie na ne. Ak sme v tom dobrí, naučíme sa mechanizmy, ktoré nám pomôžu zvládať strach, hnev, úzkosti ale aj depresie. Budeme si vedomí našich stavov a budeme sa vedome vedieť rozhodnúť, či a ako budeme na ich základe konať. (Viac v knihe Emocionálna inteligencia od Daniel Goleman)

Máme zdravé vzťahy

Vďaka otvorenej mysli si viac uvedomujeme, kto sme, aké máme názory či potreby a sme si vedomí, že máme na ne právo. Nebojíme sa ich zdravým spôsobom komunikovať. Kto súznie s tým, kým sme, zostáva našim priateľom. Komu naše vnímanie nevyhovuje, na čas a možno navždy sa nám vzdiali.

Vieme spracovať smútok

S priateľom, manželom, kýmkoľvek sa vieme rozlúčiť v prijatí, nie v hneve. Rozumieme, že naše a jeho hodnoty sa líšia a  vedome sme sa rozhodli netráviť spolu čas. Na spoločné chvíle spomíname s vďačnosťou, i keď so smútkom. Neutápame sa v žiali,  hneve, naopak tento vzácny moment uvedomenia využijeme vo svoj prospech na našej ďalšej ceste.

Vieme, že my sme zodpovední za svoj život a moc meniť veci je v našich rukách.

Uvedomujeme si, že my sme strojcom svojho šťastia. Veci sa nám nedejú náhodou, náš pocit frustrácie alebo radosti je uchopiteľný, dá sa s ním pracovať. Nie sme obete. Vedome sa môžeme rozhodnúť spoznať seba, učiť sa o tom, ako funguje naša myseľ, prehodnotiť svoj život, svoje názory a vykročiť k takému životu, v ktorom chceme byť spokojní.

Vďaka otvorenej mysli lepšie rozumieme sami sebe a sme si vedomí svojej hodnoty. Máme teda právo a je len v našich rukách sa rozhodnúť, čo sa budeme učiť, akú prácu budeme robiť, s kým budeme chodiť, koľko detí a či ich budeme mať.  Je našou zodpovednosťou si na základe našich hodnôt aktívne vytvárať taký život, aký chceme mať.

Zároveň si uvedomujeme, že každý má takéto právo a preto nesúdime, neopovrhujeme, rešpektujeme a tolerujeme sa navzájom.

Čo robiť, aby sa naša myseľ začala viac otvárať?

Ako vraví Carol S. Dweck vo svojej knihe  Nastavenie mysle, úplne stačí vedieť, že existuje myseľ, ktorá nám umožňuje rásť. Už len tým, že o nej vieme a učíme sa o nej, začneme o sebe a našom živote uvažovať inak. Následne si uvedomíme, že máme na výber: môžeme sa rozhodnúť, ktorú myseľ si vyberieme.

Naša myseľ sa bude automaticky otvárať, keď sa začneme učiť nový jazyk. Náš mozog si bude postupne priraďovať ku konceptom, ktoré vieme pomenovať v slovenčine, názvy vo francúzštine. Tým pádom budeme vedieť pomenovať jednu vec dvoma rôznymi spôsobmi.

Prejaví sa to v našom rozmýšľaní. Za prvé, budeme tolerantnejší, pretože si uvedomíme, že náš názor na nejakú vec nie je jediný, je to len jeden z uhlov pohľadu. Za druhé, tým, že sa naučíme pozerať na veci z rôznych perspektív, budeme vedieť  kreatívnejšie premýšľať než keby sme rozprávali len jedným jazykom.

Učením  jazyka sa budeme učiť aj o inej kultúre. Budeme tak konfrontovať naše stereotypné presvedčenia s reálnymi zážitkami či výpoveďami ľudí z danej kultúry. Naša myseľ sa bude otvárať vďaka tomu, že budeme negatívne stereotypy nahrádzať pozitívnymi uvedomeniami. Staneme sa prístupnejší novému a priateľskejší k druhým.

K ďalším spôsobom, ako otvárame svoju myseľ učením sa jazyka, patrí schopnosť intuitívne rozlišovať časti výpovede, ktoré sú dôležité pre porozumenie kontextu. Takto si budeme rozvíjať  kritické myslenie, využiteľné vo všetkých oblastiach života. Podrobnejšie o tom rozprávajú rôzne štúdie a knihy, ja som sa inšpirovala Knihou Bringing up a bilingual child od Rita Rosenback.

Ako nás ovplyvňuje uzavretá a otvorená myseľ pri učení francúzštiny?

Rozhodnem sa, že sa chcem učiť po francúzsky. Prihlásim sa na kurz. Mám pocit, že mi to veľmi nejde a že mojím spolužiakom to ide hladko. Radšej sa nezapájam do konverzácií, strácam chuť a na kurz prestanem chodiť.

Moja limitujúca myseľ mi vraví: Nemám na francúzštinu talent, som hlúpy, nie som taký múdry ako ostatní. Cítim sa ponížený.

Existuje terapia, ktorá pomáha pomenovať takéto negatívne myšlienky a pocity a učí hľadať iné uhly pohľadu, napríklad: Možno nie som hlúpy, pretože som sa dokázal naučiť po anglicky. Angličtina je ale jednoduchšia ako francúzština, na tú nemám.

Otvorená myseľ nás však neustále podporuje: Môžem sa naučiť, čokoľvek budem chcieť. Musím na to ísť krok za krokom a skúšať rôzne veci, aby som zistil, čo mi vyhovuje. Teraz si síce neviem predstaviť, že hovorím po francúzsky, no postupne, ako sa budem učiť nové veci, bude môj mozog vytvárať nové spojenia. O pár týždňov sa budem vedieť učiť úplne inak, jednoduchšie.

Carol S. Dweck vysvetľuje, že limitujúca myseľ si myslí, že potrebujeme talent a úsilie, pretože nie sme dosť múdri. Naše chyby sú našimi zlyhaniami. Takáto myseľ súdi všetkých a všetko, čo sa nám deje.

Otvorená myseľ vie, že budeme dobrí v nejakej oblasti, až keď sa v nej budeme zdokonaľovať a robiť chyby. Mýliť sa je prirodzené, na základe chýb sa vieme posúvať vpred.

Takáto myseľ je kreatívna a kritická v pozitívnom zmysle, neustále sa pýta: Čo sa z tohto môžem naučiť? Ako sa môžem zlepšiť? Ako by som si mohol pomôcť, aby mi to išlo ľahšie? Čo ma baví a ako to prepojím s jazykom?