O kráse

Sledujem na Instagrame jednu ženu. Stretávam ju aj na uliciach nášho mesta. Mám pri nej taký zvláštny pocit. Ide z nej niečo krehké, pevné, pokojné a vášnivé zároveň. Vnútorná krása.

Je krásna aj navonok. PREKRÁSNA, nedá sa na ňu nepozerať.
Podľa mňa ju stretávame všetky. Našu „múzu“. Najprv nám lezie na nervy, pretože, do kelu, čo si ona o sebe myslí, takto sa tu pretŕčať, takáto nastajlovaná a nedostupná. Čo je ona viac ako ja?
Ale nemôžeme od nej odtrhnúť zrak. A vždy, keď ideme na tie miesta, tajne dúfame, že tam bude zas

Priťahuje nás. Je totiž naším zrkadlom. Odráža presne tie časti v nás, ktoré sme my odsunuli, zatlačili a schovali, kvôli všakovakým presvedčeniam, kvôli snahe zapáčiť sa, zapadnúť do vtedajšieho davu. Bolo to vtedy, keď sme dospievali a nerozumeli si.

Zámerne sme sa prestali o tieto časti starať. No ony tam sú, čakajú na naše prebudenie, chcú byť hýčkané, vyživované a hlavne, vystavené na obdiv. Sú to veci, ktoré nás robia krehkými.
Pevnými.
Pokojnými.
Vášnivými.
KRÁSNYMI.

ONA je náš dar, držme sa jej. Alebo skôr toho pocitu a poďme vyliečiť a oživiť tie časti v nás, na ktoré ukazuje.
A tak si obliekam šaty. Aj keď idem len na zmrzlinu.
A tak (občas) nosím rozpustené vlasy. Aj keď vôbec nedržia tvar.
A tak sa snažím rozumieť mojim boliestkam.
A duši doprajem koučing.
A telu ulahodím jogou.
A vnímam to, v čom som dobrá a zapájam to do mojich dní.
A posielam to svetu.

Občas to bolí, občas ma to dokonca zrazí k zemi. Vtedy ju stretnem, aby som znovu uvidela seba.

Ó BOŽE, AKÁ SOM KRÁSNA.