Jazyk je drina? Mám iný názor.

Väčšina ľudí vníma učenie sa jazyka ako drinu. Ak sa chcem naučiť po francúzsky, potrebujem na to veľa času, kníh, lektorov, odhodlania a motivácie. A ak sa do toho s takouto predstavou náhodou aj pustím, moment, kedy budem jazyku reálne rozumieť, alebo ho nebodaj používať, je v nedohľadne. Prečo sa teda vôbec púšťať do niečoho tak zložitého a neistého, keď sa navyše ani nedočkám výsledku?

Moje skúsenosti hovoria niečo zásadne odlišné. Hovorím tromi cudzími jazykmi a pár ďalších som sa učila. Čas, ktorý som im venovala, patrí k najlepším chvíľam môjho života. V tomto článku predstavím nový pohľad. Verím, že pomôže ďalším plniť si svoje jazykové sny.

Nevedomé začiatky

Bola som štandardnou školáčkou 90-tych rokov Vtedy sa všeobecne nepremýšľalo nad tým, čo sa učíme, akým spôsobom a či sa to vôbec učiť chceme. Španielčinu som si viac menej vybrala, no prvý ročník bilingválneho gymnázia zahŕňal 20 hodín jazyka týždenne. Akosi sa to stalo, zrazu som vedela španielsky, takému počtu hodín sa nedá ubrániť. Veľmi dobre si ale pamätám, že s našimi španielskymi lektormi bola sranda.

Na vysokej škole som  pokračovala  v štúdiu španielčiny, pretože mi nič iné nenapadlo. Môj vnútorný hlas tam ale bol, dokonca som ho začula. Popri „povinných“ hodinách môjho hlavného jazyka som chodila na všetky možné hodiny francúzštiny. Len tak. Vôbec neviem prečo. Trmácala som sa cez polovicu mesta na inú fakultu, len aby som sa mohla učiť po francúzsky.

Vedomý relax

Všetky jazyky, do ktorých som sa od toho momentu pustila, som sa učila bez akéhokoľvek zámeru, či dôvodu.  Jednoducho mi to napadlo, šla som do toho a celý proces mi robil radosť. Čím častejšie som sa  učila a čím krajšie vety som dokázala vytvoriť, tým dlhšie moja radosť pretrvávala. Našla som svoju vnútornú motiváciu a tá ma „hnala vpred“.

Nepremýšľala som nad tým. Zvolila som si nejaký kurz, kúpila učebnicu, zapisovala slovíčka, čítala si článok či pozerala film. Robila som to nie preto, aby som si mohla odškrtnúť ďalšiu položku na mojom „to do liste“. Venovala som sa jazyku vo chvíľach pokoja, keď som nič nemusela. Cítila som, ako sa mi v hlave vytvárajú nové spojenia, ako múdriem a rastiem.

„Laťka“ zbytočne vysoko

Nehovorím plynule všetkými jazykmi, ktoré som sa v minulosti učila. Nedosiahla som v každom z nich „cieľ“, ktorí si mnohí vytýčia a sú sklamaní, keď do neho nedôjdu. Pri učení sa jazyka je cieľ veľmi relatívny. Koľko slovíčok musím poznať, aby som už vedel  rozprávať?

Hlavne my Slováci sme na seba nároční. Čakáme, že príde deň, kedy už budeme vedieť  ten jazyk „celý“ a až potom sa možno odhodláme ho použiť. Taký moment ale nikdy nenastane. Jazyk sa totiž neustále vyvíja, neexistuje statický moment, v ktorom si budem môcť povedať, že už viem všetko. Navyše, už keď viem povedať „s’il vous plaît“ a „merci“, tak predsa rozprávam po francúzsky.

Učenie sa jazyka považujem za jednu z kľúčových činností, ktoré ľudí posúvajú v raste. Je to nedocenená zručnosť, ktorá nás dokáže veľmi obohatiť. Pre všetkých, ktorí to už vzdali alebo sa ešte neodhodlali, ponúkam nový pohľad. V mojej filozofii  netreba dôvod, logicky zadefinovanú motiváciu ani cieľ. Dokonca netreba ani premyslený plán, hory učebníc a dlhé hodiny v jazykovkách. Nemá to byť vôbec drina, práve naopak. K jazyku môžeme pristupovať veľmi jednoducho.

Na začiatok stačí pocit. Potom  malé odhodlanie. Za ním maličké či väčšie výzvy, prekonávanie ktorých bude vyživovať našu vnútornú motiváciu. Cieľom sa stane cesta a odmenou stále prítomná radosť.