Emócie

Už nepovažujem precitlivelosť za zlú vlastnosť. Naopak.

Myslím si, že sme citliví všetci, len to každý cítime s rôznou intenzitou a v rozličných oblastiach.

Citlivosť a emócie sú témou, ktorá ma zaujíma, keďže sa považujem za jednu z tých citlivejších. Zažívala som aj zažívam stavy, ktoré ma fyzicky „zablokujú“, „obmedzujú“ alebo vedomejšie poňaté – na niečo ma upozorňujú. Jednoducho mi emócie a ich fyzické prejavy často vstupujú do života a mojím riešením je týmto procesom porozumieť. Pomáha mi to, baví ma to a odkedy mám deti, považujem za nevyhnutnosť vedieť emócie pomenovať a „spracovávať“.

Ako deti sme boli naučení zatláčať a neprejavovať to, čo cítime. To ale neznamená, že naše emócie zmizli. Naopak, ukryli sa do nášho podvedomia a pri rôznych príležitostiach ovládali a ovládajú naše správanie. Ja mám rada slobodu. Nechcem vedieť, ktorá boliestka mi spôsobila ktorú emóciu, ale chcem sa v súčasnosti rozhodovať vedome, podľa mojej intuície a nechcem, aby mi to kazili nejaké nevedomé „bubáky“ z minulosti.

Najúčinnejší a najláskavejší spôsob, ako si s tým poradiť, je uvedomiť si danú emóciu a dovoliť si ju prežiť – uznať ju.

Po Emocionálnej inteligencii, informáciách, ktoré čerpám z môjho koučingu či z rôznych IG profilov a webov, ma pritiahla emočná koučka Terezka Rothová. Okrem množstva pre mňa „osvietených“ zistení ma zaujalo jej vysvetlenie, ako funguje emócia v tele. Skúsim ju zinterpretovať.

Ako deti sme si na základe nejakého zážitku vytvorili emóciu. Ak sme napríklad boli v tme a počuli sme krik, cítili sme strach. Naň reagovalo telo.  Začali nás bolieť svaly, rýchlejšie sme dýchali: telo sa pripravovalo na útek. Pokiaľ sme v tme a pri kriku boli opakovane, zažívali sme rovnakú emóciu aj rovnakú reakciu na ňu. Náš mozog aj naše telo to robili pre nás, aby nás ochránili. A my sme si na to takto zvykli, daná emócia a reakcia na ňu sa stala naším „záchranným kolesom“.

Následne k tejto informácii som zachytila video od Deti jsou taky lidi, kde sa uvádzalo, ako si vytvoríme závislosť na nejakej emócii, hoci je nám alebo nášmu okoliu nepríjemná. Vnímame ju ako známu, je to niečo, čo poznáme, lebo to opakovane zažívame. Aj keď to nie je „prospešná“ emócia, pocit,  znamená pre nás bezpečie. Preto si ju viac či menej vedome „navodzujeme“.

Často si myslíme, že to, čo zažívame, ako reagujeme, sa nám jednoducho deje. Sme presvedčení, že takí sme, je to naša povaha, genetika a nemôžeme s tým nič urobiť – musíme sa s tým naučiť žiť a naše okolie sa s tým musí zmieriť.

Podľa toho, ako funguje princíp vzniku emócie v tele a ako si na ňu zvykneme, aby sme prežili, tomu celkom tak nie je.

Mne sa intuitívne varianta „bezmocnosti“  nepáčila už v minulosti. Hlavne z toho dôvodu, že počas mojich úzkostí a takzvanej „depresie“, bol tento prístup pre mňa deštruktívny. Veriť v nejaký „osud“, v niečo dané a nezmeniteľné v mojom tele/hlave, na čo ja nemám vplyv a teda to nemôžem zmeniť, mi nepomáhalo.

Naopak keď som uverila tomu, že mám všetko potrebné na to, aby som si pomohla, začalo sa moje „liečenie“. Pochopila som, že som úplne normálna a že to, čo sa mi deje, sú len moje zatlačené emócie, málo vnímania a láskavosti k sebe samej. Tak som sa vydala na cestu sebapoznania, spomalenia, hromadenia informácií a rozširovania obzoru. Čím viac viem, tým viac si rozumiem.

Aký je teda postup na „samoliečenie“?

Zastaviť. Pozorovať, uvedomovať si, ako sa cítim. Cítim v tejto situácii strach, úzkosť? Už sa mi to stalo? Bola som v podobnej situácii a cítila som sa rovnako? A pýtať sa: existuje tu a teraz naozaj objektívny dôvod, aby som sa bála? Bude mi môj strach teraz prospešný? Alebo mi bráni v niečom, čo skutočne túžim urobiť? Dobre strach môj, ďakujem, že ti na mne záleží, ale tuto “to dám bez teba”. A vykročiť.

To, že zvládnem vykročiť zo svojej komfortnej zóny raz, neznamená, že môj strach zmizne. Nesiem si v sebe zvyk, na jeho prepísanie budem potrebovať veľa pokusov. No postupne mi to pôjde ľahšie a ľahšie.

Ešte pred pár dňami som si myslela, že cieľom je „nepríjemné“ emócie nezažívať. Vďaka mojej koučke som si pripomenula, že zámerom je “iba” ich prijať.  Aj to, s čím sa nám povedzme nežije ľahko, je pre nás prospešné : aj ten strach, hnev, neistota, úzkosť nás doviedli tam, kde teraz v živote sme. No ak pochopíme a príjmeme emócie, prestanú nám riadiť život. To je to, o čo tu ide. Zoslabnú.

Keď som išla na trek okolo Anapurny, myslela som, že tam umriem. Bol to taký veľký výstup z komfortnej zóny, že mi moje telo signalizovalo: uteč! uteč! umrieš! Tak veľmi sa ma snažilo ochrániť. Toľko nocí som nespala, zažívala som strašné  fyzické stavy. Kiežby som vtedy vedela to, čo dnes. No moja duša chcela, aby som to pochopila „natvrdo“. Tak som šla.

Zažila som najpokojnejšie dva mesiace môjho života, dennodenne napojená na seba, wellness pre dušu, odmena po náročných mesiacoch. A „výzbroj“ do budúcnosti. Strach zažívam v rôznej miere stále. No uvedomujem si ho a viem, prečo tu je. A nenechám sa ním ovládať, pokiaľ nechcem.

Neidentifikujme sa s tým, čo cítime a už vôbec nie s tým, čo si myslíme. Neberme naše emócie a správanie ako niečo nemenné. Naopak. Buďme prítomní, pozorní, neustále prehodnocujme to, čo zažívame a rozhodujme sa, aký postoj k sebe zaujmeme.

A vždy vykročme.