Pomôž si žena nádherná

„Mami a kedy si už dáš vyrovnať tie zuby?“ prekvapila ma v jedno ráno zvedavou otázkou. Moja tvár bola blízko tej jej, smiali sme sa. Upútalo ju to, na čo som ja už dávno zabudla.

Moje zuby, až na pár prchavých precitnutí , naozaj neriešim. Viaže sa k nim príkladný príbeh o mojom strachu zo zubára a o jeho skrývaní. Keby som ako dieťa vedela o pocitoch rozprávať, určite by som k tomu zubárovi chodila a môj úsmev by dnes vyzeral inak. Krásne poučné s pointou uplatniteľnou v súčasnosti, no nie o tom som v tomto článku chcela rozprávať.

To, nad čím sa chcem zamyslieť, je, ako si my ženy na nejakú našu „nedokonalosť“ zvykneme. Iste, to, čo nemôžeme zmeniť, akceptujeme, nebudeme sa tým predsa trýzniť a poukazovať na to, keď máme iné kvality. A nemám na mysli len fyzickú krásu. Patrí sem aj naše zdravie, to, ako sa cítime, ako rozmýšľame. To, ako prežívame naše dni, náš život.

Naozaj nič z toho zmeniť nemôžeme?

Napríklad pre mňa je investícia do zubov v súčasnej situácii nemysliteľná. No o koučingu v hodnote tisícov som tento rok rozmýšľala už dvakrát. Zuby nie sú moja priorita. Ale – nemohli by byť? Ako by som sa cítila s pekným úsmevom? Fotila by som sa viac? Smiala by som sa radšej? Tešila by som sa o trochu viac pri pohľade do zrkadla?

Nejde o mojich blízkych či o druhých ľudí, ktorí sa na mňa pozerajú. Ide o MÔJ pocit. Čo by mi priniesla skutočnosť, ak by som seba a svoj úsmev dala na prvé miesto? Ako by som sa cítila?

Myslím si, že sme všetky krásne také, aké sme. No tiež si myslím, že nie sme zvyknuté dávať seba samé na piedestál. Vnímať, čo by NÁM spravilo radosť, čo by sme MY potrebovali. A možno máme aj málo odvahy, pretože preorganizovať si priority a ustáť svoje rozhodnutie ju bude určite vyžadovať.

A tak sme sa so svojimi „nedokonalosťami“ zmierili a túžbu mať to inak sme dali na posledné miesto v zozname. Až tak nízko, že sme na ňu zabudli.

A tak máme pár kíl navyše, nekvalitné nelichotivé oblečenie, neuspokojivé platy, nenapĺňajúce zamestnania, bolesti chrbta a hlavy, povrchné aktivity, depresívne dni či krivé zuby. Berieme to ako náš údel, súčasť našej osobnosti, niečo čo tak proste je a nič s tým nezmôžeme.

Navyše, keď nad tým začneme premýšľať, nie je to vôbec príjemné. Doteraz som tie zuby neriešila, ale naozaj, dosť to vidno. Aha, aj na tejto fotke, aj tu… Ja by som sa asi vôbec nemala usmievať. Bože, a môj muž sa na toto musí každý deň pozerať. Trpíme. Cítime sa ako obete, ktorým bolo nespravodlivo nadelené.

Verím, že nastali časy, kedy má byť všetko preliečené. Ak aj vy vidíte vo svojich deťoch zrkadielka, ktoré ukazujú na vaše boliestky, viete, o čom hovorím.

Je čas otvárať myseľ, prehodnocovať presvedčenia, otvoriť staré rany a vdýchnuť im nový pohľad. Náš „stav“, situácia, nie je o nespravodlivosti. Je to nám na mieru ušitá príležitosť na zmenu, ktorá v sebe nesie odkaz, že sme tu na to, aby sme náš život žili v radosti. Naplnenosti, s vedomím, že je tu všetko pre nás a my si z toho máme brať a vyskladať to do najkrajšej verzie našej reality.

A vložiť do nej najšťastnejšiu verziu samých seba.

Či už táto cesta vedie cez finančnú investíciu, vytváranie priestoru pre seba, „štúdium“ módnych trendov, kurz láskavosti, sedenia s koučkou, vedomý výber jedla či partnera, je celá v našich rukách. V našej réžii, v našej zodpovednosti.

Chopme sa jej.
Dajme seba samu na prvé miesto, nikdy na to nebude vhodnejší čas.