Vnútorná motivácia a sebariadenie

Začala som zdieľať tipy ako prepojiť francúzštinu so životom. V mojej filozofii sa francúzštinu netreba učiť. To, čo je potrebné, je spoznať seba a svoje hodnoty, vybrať si na ich základe činnosti alebo nečinnosti, ktoré sú v súlade s mojím spokojným životom a prepojiť ich s francúzštinou.

Takýmto spôsobom sa francúzština stane súčasťou našich dní a nebude oddeleným predmetom tak, ako tomu bolo za našich školských čias.

Jedným z mojich tipov je začať si písať denník po francúzsky. Len tak. Bez žiadneho jazykového cieľa a bez úsilia napísať pekné vety, ktoré mi niekto skontroluje. Zámer písania denníka je dať na papier svoje pocity, myšlienky, dostať ich z hlavy. Skúsiť to prepojiť s francúzštinou je len malá „hra“: môžem si to „vyskladať“ ako len chcem. S vedomím, že to nikto neuvidí si môžem skúšať používať francúzske slovíčka, výrazy a možno raz aj celé vety. Tak, ako ich mám momentálne v sebe, tak ako mi to práve teraz ide.

Zvláštne? Ako je možné, že si môžem písať po francúzsky  v podstate ako sa mi zachce? Ako to, že mi to nemusí nikto nadiktovať, ako to, že mi nikto nepovie, kde mám chyby alebo ma nepochváli za moju snahu? Je toto vôbec „učenie?

Je. Takto sa učia deti odmalička. Majú v sebe prirodzený inštinkt, ktorý ich vedie, intuíciu, ktorá im napovie, čo sa majú učiť. Vedia si presne vyselektovať zdroje, zahĺbiť sa do toho, čo práve potrebujú alebo od toho odísť, keď im to prestane dávať zmysel. Riadia sa svojou vnútornou motiváciou.

Vnútornú motiváciu máme aj my, dospeláci. Len sme príliš dlho chodili do škôl, kde sme sa začali riadiť úplne niekým iným a učili sa za známky, za pochvaly a ďalšie vymoženosti motivácie vonkajšej.

Tipy, ktoré uvádzam, nezdieľam preto, aby sa ľudia nimi začali do bodky“ riadiť. Snažím sa ich naviesť k tomu, že zdrojov, z ktorých sa môžeme učiť napríklad aj francúzštinu, je nekonečné množstvo a málo z nich sa skrýva v učebniciach, výkladoch či testoch. Každý máme slobodu vybrať si tie svoje. Na to ale musíme svoju vnútornú motiváciu znovu prebudiť.

Písanie denníka nebude samozrejme naším jediným jazykovým zdrojom. Pri tomto tipe  počítame s tým, že máme aj iné, kde nasávame slovíčka, výrazy, konštrukcie. No aj denník sa môže stať spôsobom, ako kumulovať našu slovnú zásobu: práve moja intuícia ma navedie, ktoré slovíčko si mám zistiť, ktoré mi práve teraz chýba do môjho textu a už naozaj túžim po tom vedieť ho.

Učenie na základe vnútornej motivácie bude efektívne. Nebudeme potrebovať žiadny zázračný spôsob, ako si zapamätať slovíčka, žiadnu špeciálnu metódu, hoci je ich dnes hŕba a mnoho z nich naozaj originálnych. Francúzske slovíčko, ktoré si vyhľadám v momente, keď naň narazím plnou pozornosťou v napojení na seba, sa mi vryje pod kožu úplne prirodzene.

Takýto prístup skombinujeme v procese „žitia frnacúzštiny“ so sebariadením: dôverou v naše vlastné schopnosti dohľadať si zdroje tak, aby nám to vyhovovalo. Niečo, čo nás v škole tiež odučili. Vďaka tomu čakáme, že „učebné materiály“ dostaneme na podnose, niekto nám ich bude „vlievať do hlavy“ a bude zodpovedný za to, že toto či tamto z francúzštiny ešte nevieme.

Skúsime byť opäť ako deti, nespútané, zvedavé, poháňané vpred túžbou po poznaní. Keď sa dieťa začne zaujímať o písmenká, nepotrebuje logiku, štruktúru, metódu ani dlhé výklady. Potrebuje vnímavého sprievodcu, ktorý mu dopraje slobodu a priestor ísť si za písmenkami vlastnou cestou, tak, aby mu to dávalo zmysel. A vtedy ho to bude aj baviť. Buďme pre seba dieťaťom aj takýmto sprievodcom zároveň.

Ja som v kontakte s francúzštinou cez rôzne „aktivity“. Nemám žiadny tajný tip na učenie slovíčok. Baví ma to, určitý čas. Baví ma aj výslovovať francúzštinu, niekedy si vezmem knihu a nahlas si čítam, inokedy si dohľadám text francúzskej pesničky a spievam spolu so spevákom. Baví ma aj cvičebnica gramatiky, baví ma pozerať seriály a počúvať podcasty vo francúzštine. Málokedy to robím so zámerom zlepšiť sa vo francúzštine či niečo si precvičiť. Francúzština je už mojou súčasťou, chýbala by mi, keby som ju „nežila“.

Dôležité pre mňa je, že mi nikto nedávkuje cvičenia či úlohy, ktoré nemajú nič spoločné s mojím záujmom. Francúzštinu rada zapájam tak, ako to cítim. Ak príde deň, kedy sa mi do toho nechce (a vtedy sa mi nechce celkovo nič), alebo mi to vôbec nenapadne, nesilím to. Nevyčítam si, netrýznim sa za to. Nie je tam žiadny tlak, nepotrebujem sa „hecovať“, súťažiť, porovnávať. Nemám v kalendári zapísaný cieľ, ktorý by mi mal raz priniesť uspokojenie. Žijem teraz. Už teraz chcem žiť s francúzštinou. Nemám čo odkladať.

Vnútorná motivácia a dôvera v moje schopnosti riadiť si učenie tak, ako potrebujem, mi dáva slobodu robiť to, na čo mám chuť. Priestor, kedy som v kontakte s francúzštinou, je pre mňa „trvalo udržateľný“, teším sa naň, pretože mi je v ňom vždy dobre.

To je zámerom môjho „učenia“ aj života. Mať sa jednoducho slobodne a dobre 🙂